Vravím si, že k dokonalosti mi chýba už len cigareta medzi dlhými prstami, krabička s varovným nápisom vo vrecku, odhodlanie začať fajčiť a ponoriť sa do vydychovania voňavého dymu. Takého, aký som zacítila po chlapovi s úsmevom, medový dym, vkusná čiapka a francúzsky šmrnc. Oba elementy prešli okolo len ako ilúzia, len vo mne nabudili ten poetický pocit, že žena s cigaretou nepôsobí vulgárne, ale vznešene, tak príbehovo a pokojne.
A bola by to taká osobná chvíľa, ten trávou obrastený kopec nad dedinou, suché kríky so šípkami, tu blízko les, stmievanie, svetlá v oknách domov, dym okolo hlavy, okolo kučeravých vlasov. Presne v okamihu predstavy o kučeravých vlasoch si k sebe vpúšťam jednu bytosť, takmer rozprávkovo krásnu ženu, predstavujem si jej čistý úsmev, jej osobnosť, ktorú som nikdy nepreskúmala, a jej nerozvinuté obavy, ktoré by sa v nej mohli rodiť. Má žltý sveter a v rukách drží líšku, hladí jej hrdzavú srsť.
Toľko obrazov, ktoré by bolo treba zachytiť analógovým fotoaparátom.
Keď silno zafúkalo a do tváre mi vleteli chladné dažďové kvapky, poetické predstavy s líškou v náručí sa rozplynuli, zmokli a všetka farba z nich sa vymyla. Časom dážď nahradili snehové vločky a predstavy zostali čiernobiele. Rovnaké sa potom už nezopakovali, jednoducho znehybneli.
Raz nasnežilo tak, že som kráčala a sneh pred seba odkopávala. Ani neviem, či som si pri kopaní predstavovala niečo konkrétne, viem len, že som si spievala tú éterickú, nadýchanú melódiu, chcelo sa mi plakať, ale nebola to taká zúfalá pohnútka ako minulý rok, keď som utekala na autobus a spievala si "fuck you, fuck you, fuck you". Tento rok to bol o niečo šťastnejší pocit stekajúcej slzy až ku kútikom úst. Aj vtedy sa mi atmosféricky žiadala cigareta.
A teraz, počas predvianočného bdenia mi v hlave vrcholia predstavy. Také iné, nie sú v žltom svetri, nie sú ani trochu zvieracie. Len dvaja ľudia oproti sebe sedia na zemi v slabo osvietenej miestnosti s drevenou podlahou,
fajčia.
Ten dym v premenlivých podobách ma prenasleduje stále. Chcem byť ako on, taký ľahký, objímajúci ľudí na balkónoch pri popolníkoch, tancujúci vo vlastnom rytme, podľa práve vymyslenej melódie. Prejsť telom a potom ho opustiť, rozplynúť sa, stratiť, neexistovať v tom okamihu, na tom mieste.
Akosi ma inšpiruje, napĺňa a obohacuje. Aj keď je práve ticho.
(foto ja)
