reklama

Ľudia

Človek má niekedy chuť stratiť sa, zmiznúť, utiecť do lesa, vyliezť na najvyšší strom a tam sa kývať na konároch, s takou zdanlivou ľahkosťou. Byť lesom, čerstvým vzduchom, ktorý sa mieša so šumom lístia či ihličia, byť súčasťou tohto mohutného lesného sveta, počúvať všadeprítomné ticho a prirovnávať ho k ľuďom, ktorí občas v rozhovoroch mlčia. Také to ticho, čo najúprimnejšie odpovie na všetky otázky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Alebo sa zatvoriť do starého prázdneho bytu, do izby oblepenej vyblednutými tapetami. V miestnosti, kde nie je nič, len holé steny, zaprášený koberec, lúče slnka prenikajúce cez krivé žalúzie, tam nečinne a s pokojom sedieť na zemi a počúvať kroky z bytu na vyššom poschodí, vyryť do parkiet pod kobercom dnešný dátum a s nádychom existenciálnej filozofie tu sedieť a ležať s myšlienkami niekoľko dní, vyčerpať myseľ, vyprázdniť ju a naplniť tento obnažený byt celým svojím vnútrom. A potom jednoducho zamknúť dvere a do toho priestoru sa už nikdy nevrátiť, preventívne, nech tie pocity opäť nepretnú pokožku ľudského tela.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Biele steny, sterilita, čisté línie a svetlo, kde žije ten tvor, cudzia je vôňa, ktorá visí v tom dôverne známom priestore. Nezvyčajné teplo, čo potvrdzuje jej prítomnosť. Okamihy, krátke filmy mihotajúce sa v hlave. Prázdne odrazy v očiach, čo sa na seba nedokážu ani pozrieť. Stoja tam, mlčia, oddelení, všetok zmysel, čo v nich bol, zrazu doznel. Prišiel ďalší, zrejme významnejší, taký, čo dlhšie a intenzívnejšie bude obývať to nevyspytateľné vnútro.

To boli pocity, ktoré by som chcela formulovať úplne inak, dať im iný tvar, usporiadať slová tak, aby ich prechod bol plynulý. Také kĺzanie po ľade.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niekedy je smiešne podrobne pozorovať ľudské tváre, oči, čo uhýbajú pohľadom zo strany na stranu, ten prázdny pohľad s predstieraným súcitom, pleť, ktorá sa pohybuje a krčí pri každom slove, aj keď ich je málo, vrásky na čele, ktoré predpovedajú klamstvá, nie čas a starnutie. Ľudia sú zvláštni, keď sa rozhodnú utekať, keď sa stratia sami v sebe a nerozumejú si, keď hľadajú svoju identitu a ak ju aj napriek všetkému nevedia nájsť, napĺňajú svoje vyprázdnené vnútro dvojitými životmi. A byť v prítomnosti takých ľudí vyčerpáva, lebo zrazu neviete, ktorej stránke osobnosti máte veriť. Človek sa impulzívne prikloní k tej, ktorá mu je bližšia, no práve tá je väčšinou tá nesprávna, klamlivá, tá, čo ubližuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale takí ľudia sú. Občas za sebou zanechávajú obete.

Obrázok blogu

A ja, človek, chcela som byť ako dym. Prejsť telom a potom ho opustiť, rozplynúť sa, stratiť, neexistovať v tom okamihu, na tom mieste. A teraz sa mi to naplnilo, celá som sa v existencii rozplynula, už neexistujem, už tam nie som. Je len minulosť, krátke nasávanie dymu, po ktorom zotrvajú len malé, nebadateľné stopy na pľúcach fajčiara.

Robím veľké rozhodnutia, po ktorých zostávam vo svojej obľúbenej anonymite, pomalými a tichými krokmi sa strácam a odchádzam od toho, čo sa odo mňa vzdialilo už dávno, ešte v mojej prítomnosti. Vtedy som ležala na posteli a myslela na tú vetu, ktorá hovorí o veciach blízkych, no napriek tomu tak vzdialených. Okrem toho mi hlavou lietali myšlienky o máji, niečo o láske kombinovanej s vulgarizmami, jedna veta, ktorá presne vyjadrila okamih nárazu, prebudenia a konca toho filmového sna zapísaného vo farebnom bodkovanom zápisníku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale z toho sveta som už vystúpila, už je len minulosť, malá bodka (za posledným slovom v zápisníku). Pozerám na fotografiu z poľa v protisvetle a ten okamih sa mi zdá úplne nedostupný, už je len to svetlo (ktoré teraz zradne prechádza inou intimitou), už je len prítomnosť bez prepojenia, bez akýchkoľvek súvislostí, sú len slová, ktoré (s)klamali a imaginárne rozhovory, ktoré nikam nevedú. V tej nedostupnosti sa rozplývam, miestami som neviditeľná, ale žijem, rozbitý vnútorný svet pomaly obnovujem, vraciam sa k sebe, verím tomu, čo naozaj je a tomu, čo zmyslami prijímam, tie vône, tie obrazy okolo nás, len tak som a vnímam a napĺňam sa.

Bol to len jarný kvet, ktorý už zvädol. Ktorý bol násilne odtrhnutý z prirodzeného prostredia a vo váze zahynul. Tak.

(foto ja)

Jana Martišková

Jana Martišková

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som a pôsobím tu: jana mARTish, flickr, facebook, tumblr Zoznam autorových rubrík:  .pro life..trala..len krátko..deep..ani neviem..fotograf..pokusy.

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu